Dátum: 20. júna 2020

Belmondo už síce nenatáča filmy a uprednostňuje pokojný život, ale vo Francúzsku sa stále oslavuje ako super hviezda. Na margo svojej kariéry vyhlásil: Dokázal som všetko, čo som chcel:-)

K napísaniu tohto blogu ma inšpiroval jeden článok slovenského periodika, ktorý označil pohľad na kedysi mocného Belmonda za žalostný, dokonca ho v ňom nazvali „vetchým starčekom“. Článok som ani nedočítala, opäť som sa utvrdila v názore, že u nás stále „frčí“ kult mladosti, krásy a štíhlosti…

Moja generácia vyrastala na filmoch s Belmondom. Milovali sme jeho charakteristické črty a typický MACHO postoj, vo filmoch 70. a 80. rokov. Bol kaskadérom, takmer všetky nebezpečné scény natáčal sám. Na niektoré jeho kúsky sa nemohli pozerať ani členovia filmového štábu:-) Profesionálni kaskadéri sa o ňom vyjadrili: Bébel bol nezastaviteľný. Vždy chcel byť ešte rýchlejší, ešte silnejší a zájsť stále ďalej a ďalej. Mal k tomu aj danosti, nesmiernu fyzickú kondíciu, žiadne závraty a fenomenálnu myseľ. Pamätáte ako vyliezal na vrtuľník po rebríku?

(zdroj: snofficiel.free.fr)

Alebo ako behal po streche metra?

(zdroj: parisfaitsoncinema.com)
(zdroj: leparisien.fr)

Ale nielen kaskadérskymi kúskami si Belmondo získal obdiv svojich priaznivcov, bol všestranným hercom, stvárňoval najrozličnejšie role. Najbližšie mu boli úlohy gangstrov a policajtov, hral však aj v melodrámach s Romy Schneider a Alainom Delonom. Za jeho najlepšie filmy sa považujú: Zviera, Profesionál, Na konci s dychom, Cartouche, Muž z Ria, Muž z Hongonku či Muž z Acapulca. Film Profesionál preslávila i hudba významného skladateľa filmovej hudby Ennia Morricone.

Zaslúžený Standing ovation pre Belmonda (César 2017)

Čo k tomu dodať. Nesmrteľná legenda je vo veku 87 rokov naozaj starším pánom, hodným rešpektu. Po mozgovej príhode v roku 2001, mu lekári nedávali veľkú nádej, žeby sa ešte niekedy postavil na nohy, či znovu naučil rozprávať. Bébel to však dokázal a takto mu to svedčalo s Monikou Bellucci v roku 2018:

Belmondo a Monika Bellucci v roku 2018 (zdroj: F. Mori)

Nedávno som si vo francúzskej televízii pozrela dokument o jeho živote, ktorý uvádzal jeho syn Paul. Tiež som ho videla v hlavných večerných správach. V priamom prenose zo svojho parížskeho bytu zdravil a vzdával hold všetkým zdravotníkom v čase pandémie COVID 19. Dokument i priamy vstup bol pre mňa príjemným zážitkom a zároveň som pochopila, prečo ho Francúzi tak milujú. Je to legenda, ktorú nič nezastaví, dôkazom je jeho vyjadrenie, keď sa zotavil po infarkte, ktorý ho zasiahol priamo na javisku divadla:

Najprv som nevedel čo mám robiť, chcel som za každú cenu dohrať a potom si už nič nepamätám…

Francúzske filmy boli vždy moje najobľúbenejšie. Herci ako Jean Gabin, Jean Marais, Louis de Funès, Alain Delon, Brigitte Bardote, Catherine Denevue, Gérard Depardieu, Jean Reno či Michel Mercier mi budú navždy pripomínať detstvo a v obľube mi zostali dodnes. V kine si zásadne vyberám francúzske filmy, ktoré sú tak odlišné od amerických. Sú prirodzené, aktuálne, nevyhýbajú sa pálčivým problémom dnešnej doby. S prihliadnutím na zloženie francúzskej populácie sú to filmy mnohých kultúr. Francúzi si tak úžasne vedia urobiť srandu zo seba samých.

Neviem posúdiť, ako sú zastúpené francúzske filmy v našich kinách, či slovenský divák má možnosť sledovať i francúzsku kinematografiu. Uvediem niekoľko naozaj kvalitných filmov, ktoré som videla v poslednom období. Začnem filmami s mojim momentálne veľmi obľúbeným hercom, ktorým je nenápadný  Fabrice Luchini Le meilleur est  à venir a Un homme pressé, ďalej dvaja fešáci Gilles Lelouche a Jean Dujardin vo filme Nous finirons ensemble, nestarnúca Catherine Denevue vo filme Mauvaises herbes, naozaj vtipný Franck Dubosc Alexandrou Lamy vo filme Tout le monde debout, alebo tiež film Donne moi des ailles so sympaťákom Jean-Paul Rouve, Hors Normes s výborným Vincentom Casselom a tiež nesmiem zabudnúť na François Cluzet Omar Sy, ktorých ste určite videli vo filme Nedotknuteľní. 

Kúpila som si permanentku do kina a považujem to za výbornú investíciu. Jednak je to pre mňa „kurz francúzskeho jazyka“, príjemný relax pri dobrom filme, malý výlet do mesta Lausanne a v neposlednom rade po filme pohárik dobrého červeného vína v obľúbenej vinotéke, hneď pri kine. No neoplatí sa takáto permanentka?:-)

Tento blog patrí Belmondovi, takže na záver je treba uviesť, že je posvätnou ikonou francúzskeho filmu, charizmatický a nenahraditeľný národný poklad. Živá legenda. Potvrdzujú to i všetky ocenenia, ktoré získal: Zlatú palmu v Cannes, Zlatého leva v Benátkach, Césara v Paríži, ocenenie asociácie filmových kritikov v Los Angeles a samozrejme je nositeľom najvyššieho štátneho vyznamenania Rádom Čestnej légie.