Napriek tomu, že Crème brûlée znie tak francúzsky, jeho pôvod zostáva neznámy. Naťahujú sa oň Francúzi, Španieli aj Angličania. Je veľmi podobný katalánskemu karamelizovanému krému zo 17. storočia.
Osobne dávam prednosť čokoládovým dezertom (Soufllés au chocolat, Brownies, Mousse au chocolat), alebo výbornému koláču mojej mamy (Parížska banánová torta), no keď sa mi zriedkavo podarí potlačiť chuť na čokoládu, Crème brûlée, v preklade pripálený krém, vyhráva:-)
Ešte donedávna som ho považovala za typický dezert podávaný v reštauráciach. Ale s úžasným darčekom k Vianociam od môjho syna: darčekové balenie štyroch keramických ohňovzdorných misiek (ramequin) a flambovacia pištoľ, som svoj zastaralý názor zmenila. Neudialo sa to síce okamžite, syn sa ma musel viackrát opýtať, či som už sadu použila. Asi po štvrtom upozornení, som sa k príprave tohto dezertu konečne odhodlala (zľakla som, že tento rok mi už nič k Vianociam nekúpi)…
Nakoniec som sadu predsa len vybalila a nakúpila potrebné ingrediencie. Musím povedať, že dezert zvládnu i začiatočníci a je excelentný:-) K sade mi syn pribalil aj recept, stiahnutý z coolinari.sk. Porovnala som ho ešte s francúzskymi receptami, veľmi sa nelíšia. Francúzi primiešavajú k smotane i mlieko.
Pripravila som si potrebné suroviny:
400 ml 33% smotany 1 vanilkový struk 4 žĺtka 50 g kryštálového cukru hnedý cukor na posypanie,
a pokračovala v postupe podľa coolinari.sk:
Rúru som si predhriala na 170 stupňov. Z vanilkového struku som vybrala zrnká a zmiešala ich so smotanou. Smotanu s vanilkou som zohriala, nesmie však vrieť. Žĺtka s cukrom som vyšľahala do hustej bielej peny a zaliala horúcou smotanou. Zmes som naliala do misiek, ktoré som následne vložila do vysokého plechu s vodou. Plech som vložila do rúry a piekla 35 – 40 minút na 120 stupňoch. Po upečení som nechala zmes v miskách vychladnúť pri izbovej teplote a potom som misky vložila na pár hodín do chladničky. Tesne pred podávaním som posypala povrch crème brûlée hnedým cukrom a flambovacou pištoľou karamelizovala.
Ako vidíte, dokúpila som ďalšie misky, 4 boli málo:-)
A tu je výsledok, na ktorý nemôžete nebyť pyšní:-) Podstatné je, aby ste mali po dopečení tuhé kraje a vnútro bolo trochu trasľavé. Krém musí byť jemný, rozplývajúci sa na jazyku a na povrchu chrumkavý.
Vráťme sa ešte k histórii tohto dezertu. Prvá písomná zmienka z roku 1691 sa vyskytla v knihe Le Cuisinier roïal et bourgeois, ktorú napísal kráľovský šéfkuchár François Massialot, slúžiaci na dvore kráľa Ľudovíta XIV. Písomný zápis zvýhodňuje teda Francúzov v tomto spore o originalitu dezertu… Je to klasika francúzskej kuchyne, nájdete ho na jedálnom lístku v takmer každej reštaurácii. Modernejšie recepty využívajú aj iné príchute ako vanilku, napríklad levanduľu, bazalku, pistácie, čaj, kávu, pomaranč, dokonca som už jedla aj s príchuťou tekvice.
S konštatovaním, že nie je nad klasiku, vám prajem ako hovoria Francúzi: Bonne dégustation:-)
